AKO ZMENIŤ ZÚFALSTVO NA VÍŤAZSTVO

Aj tak šialená udalosť, ako je vojna u našich východných susedov, na Ukrajine prináša dennodenne aj pozitívne príbehy. Je to len vec pohľadu a postoja.

 Na konci marca sme ubytovali rodinku, mamu a dve deti, ktorí utekali najprv z bombardovaného Kyjeva, potom bombardovaného Ľvova, vlakom, na ktorý okupační vojaci niekoľko krát strieľali. Strávili niekoľko týždňov v krytoch, v metre, v strachu o holý život. Pre nás už niečo nepredstaviteľné. Zrazu sedia u nás v kuchyni a rozprávajú tieto zážitky. Keď začala vojna nedokázal som prvé týždne vôbec spať. Bolo to niečo tak silné, nepochopiteľné, že mi to môj mozog nechcel prijať a telo pomaly kolabovalo. Viem, že podobne to vnímali a prežívali mnohí ľudia. Cítili sme číre zúfalstvo a nevedeli sme s tým racionálne naložiť. Ako kouč a mentor pomáham druhým ľuďom pri prekonávaní ťažkých životných situácii a tak som musel siahnuť hlbšie do studnice svojho vedomia a nájsť cestu, ako to prežívať a vnímať inak.

Uvedomenie č.1:  BUĎ PROAKTÍVNY

Uvedomenie si toho, že vždy môžem niečo urobiť. Nech je situácia akokoľvek kritická,  mám vždy niekoľko možností ako reagovať. Nepoddať sa tej situácii, nelomiť rukami, nevzdávať to. Ak je čo i len teoretická možnosť s tou situáciou niečo urobiť, urobte to.

Pred takmer ôsmimi rokmi som bol na expedícii v Himalájach a liezli sme na osemtisícovku Dhaulágirí. Nečakane prišla pohroma, cyklón Hudhud, za 24 hodín napadlo viac ako dva metre snehu, všade okolo nás lietali obrovské lavíny. Nakoniec v noci jedna z nich zavalila náš tábor. Vo veľkom stane nás bolo osem, časť sa nehýbala, časť nedýchala,  nad nami dva metre lavínového snehu, v útrobách stanu ešte horel plynový ohrievač a spotrebovával posledné zvyšky kyslíku. Lúčim sa s manželkou, deťmi, rodinou lebo toto už sa nedá prežiť. Cítim tony snehu na tele a vdychujem posledné zvyšky vzduchu s kyslíkom. Koniec ... Ak by to bol koniec, tak tento mail určite nedostanete. Zmobilizovali sme posledné zvyšky našich mentálnych a fyzický síl a začali robiť činnosti, ktoré by nás mohli ešte zachrániť. Aj keď 5 kamarátov zahynulo, ôsmi sme sa zachránili. Aj táto skúsenosť formovala moje presvedčenie, kým je čo i len malinká možnosť, využite ju. Môže Vám to zachrániť život

 Uvedomenie č.2: BUĎ POZITÍVNY

Tak ako pod tou lavínou nás zachránili zvyšky pozitívnych myšlienok, že to ešte môže dopadnúť dobre, potrebujú aj naši ukrajinskí priatelia zostať v tom všetkom pozitívny a veriť, že vždy ešte majú šancu na pekný život. Zrazu boli v bezpečí, boli prijatí, cítili tú obrovskú podporu. Ale hlavne, ostali proaktívni. Chlapec 17 rokov pokračuje vďaka on-line možnostiam v štúdiu na svojom ukrajinskom lýceu. Malá 6 ročná slečna je už zapísaná na slovenskú základnú školu kam v septembri nastúpi. Mama má momentálne tri brigády ale dokáže už zarábať a postarať sa o deti, je medzi ľuďmi, učí sa jazyk. Dnes ide na pracovný pohovor do jednej banky, nakoľko pracovala v tejto oblasti aj na Ukrajine. Podarilo sa nám spoločne nájsť samostatné ubytovanie, kam za pár dní sťahujú. Nedá sa nemyslieť na utrpenie a tragédiu vojny ale zmysle života je vždy pred nami. Tam sa pozerajme, tam zameriavajme našu energiu.

 Uvedomenie č.3: BUĎ VĎAČNÝ

Zdravý človek má tisíc prianí, chorý iba jedno. Keď žijeme v mieri a hojnosti, máme tisíc výhrad a požiadaviek, keď sa ocitneme vo vojne, máme len jednu požiadavku. Chceme žiť, prežiť, chceme bezpečie pre naše deti, rodiny, pre všetkých. Všetko ostatné je zrazu nepodstatné a malicherné. Náš ukrajinský chlapec mal minulý týždeň 17. narodeniny. Keď mu jeho mama blahoželala, nemala darček tak sa previnilo ospravedlnila, že teraz na to nemá. On jej na to povedal „mama ty si mi dala ten najväčší darček, ty si mi dala pocit bezpečia“. Plakali sme všetci lebo to bolo tak spontánne, pravdivé, dojemné... buďme preto viac vďační za všetko čo už máme a nebuďme nešťastný z toho, čo ešte nemáme. Čo vlastne znamená vďačnosť? Keď niečo zažijeme len tak, a keď to má pre nás veľkú hodnotu. Nemuseli sme sa o to nijako usilovať, ťažko sa k tomu dopracovať, nekúpili sme si to, nezarobili sme si na to. Proste to máme len tak a má to pre nás obrovskú hodnotu. Keď sa tieto dve veci spoja, potom vďačnosť pomaly rastie v našom srdci a s ňou aj pocit šťastia. Takto sa rodí vďačnosť. Dôležité je uvedomiť si že nemôžeme mať v živote len takéto skúsenosti, za ktoré sme vďační. Ale môžeme celý život prežiť s pocitom vďačnosti.

 Prajem Vám veľa dôvodov na vďačnosť a šťastie

 PS: raz sa opýtali Michelangela, majstre, ako ste dokázali vytvoriť tak nádhernú sochu Dávida? Odpovedal im:  Zobral som obrovský kus mramoru a odstránil som z neho všetko zbytočné. A zostal mi Dávid!

Jano Šeminský